Orár

Orár je rúcho, ktoré nosí diakon na ľavom ramene. V židovských synagógach sa dávalo ľudu pri čítaní Písma znamenie (z vyvýšeného miesta) – ľanovým obrúskom alebo stuhou – keď bolo potrebné, aby ľud odpovedal na konkrétnu výzvu.

Podobne, keď diakon dvíha orár, dáva ním znamenie, upozorňuje na dobu, kedy má buď on alebo liturgické zhromaždenie modliť sa niektorú konkrétnu modlitbu alebo aby sa vykonal nejaký konkrétny bohoslužobný úkon.

Etymológia slová orár má niekoľko podaní:

1. Je odvodzovaný od latinského slova os, oris, ústa – majúc na zreteli to, že typom orára je plátno, ktoré bolo v prvotnej kresťanskej Cirkvi kladené na ľavú stranu vrchného rúcha na utieranie úst a potu z tváre;

2. Tiež je odvodzovaný od latinského slova orare – modliť sa, lebo diakoni upozorňujú veriacich na čas modlitby;

3. V mnohých prípadoch je odvodzovaný od gréckeho slova óra, doba, čas alebo óro, orán, strážim, pozorujem, lebo diakon ukazuje orárom na dobu modlitby a spevákom dobu spevu;

 
4. Simeon Solúnsky zasa toto slovo odvodzuje od slova  óraizein, zdobiť, pretože orár ozdobuje diakona milosťou a veľkoleposťou Božej slávy, že ním zakrýva tvár ako šestorokrídli serafíni, ktorí dvoma krídlami zakrývajú svoju tvár, dvoma nohy a dvoma lietajú volajúc a spievajú na Božiu chválu.